Ach, mám taký pocit, že letu už môžeme nadobro zakývať. Tieto dva mesiace ubehli tak rýchlo, že si pripadám ako keby som práve zišla z kolotoča. Tak trochu ma chytá ľútosť a taká sentimentálna nálada. O chvíľku sa budeme prechádzať po ulici v kabátoch a nad hlavami dáždniky. Prečo sa jeseň a zima zdajú ako večnosť a leto ubehne tak rýchlo? Budú mi chýbať žabky na nohách, voda a tie krásne západy slnka, kedy je svetlo úplne božské na fotenie. Svetlo do deviatej večer a všetky tie prežité noci. Hej viem, píšem ako keby som sa sťahovala na Sibír :D. Raz, keď budem veľká, presťahujem sa niekde kde je celý rok 27°C a ľudia tam nosia maximálne 2 vrstvy oblečenia.
Aby som sem predčasne nevnášala zimný chlad tak musím povedať, že sa teším na jeseň a babie leto. Slnko bude ešte teplé a svietiť cez všetky tie farebné listy. Na chvíľu bude všetko vyzerať ako pozlatené a ľudia, na ktorých sa začínal lepiť chlad uplynulých upršaných dní budú znovu chodiť po uliciach vysmiati a tváre budú nastavovať k slnku.
Zajtra je prvého a ja mám z toho kŕče v žalúdku. Otázka, či sa teším do školy je v tomto prípade úplne zbytočná. Dajte mi časostroj a ja si čas pretočím o dva mesiace dozadu a prežijem celé letko od začiatku. Celé je to zvláštne ako sa veci za taký krátky čas môžu tak veľmi zmeniť. Už ani neviem, či mi je ľúto alebo čo. Myšlienky mi hlavou lietajú tak rýchlo, že jednu nestihnem dopísať a už rozmýšľam nad niečím. Teda tento príspevok berte s rezervou prosím. Užívajte zvyšky tepla. :)
